Proč mrtví muži netančí?
Před časem na fejsbukovské stránce proběhla soutěž o nejzajímavější zdůvodnění, proč mrtví muži netančí. Vítězem se stal Martin Bílý a zařadil se po bok dalším vítězům, jejichž cenou je “umístění do knihy“. Sledujte fejsbuk, soutěže poběží i dál, potřebných hrdinů ještě není dostatek.
Chtěl jsem sem napsat nějakou vtipnou banalitu, ale nenapíšu. Protože asi vím, proč mrtví muži netančí. Hudba je totiž v duchovním světě vnímána jako harmonie, jako zmenšený model vesmíru, jako esence života. Tak třeba Pythágoras mluví o hudbě svér, Platon o hudbě a harmonii. Hudba reprezentuje harmonii přírodních zákonů, harmonii čísel, hudba je život. A mrtví muži netančí ne proto, že by se nemohli hýbat, ne proto, že by to bylo nedůstojné, ne proto, že by nedokázali vnímat zvuky, ale proto, že nemají na co tančit. Mrtví muži netančí, protože pro ně už hudba dohrála. Navždy.
Další v pořadí po hlasování odbornou porotou skončily ještě dva příspěvky, které získaly hlas. Jedním z těch dvou byl Honza Macháček:
Proč mrtví muži netančí? Asi že smrt už není, co bývala.
Druhým finalistou byl Michal Pavlič:
Pretože to zakazuje zákon lorda Nezaprcala, ktorý vznikol v krátkej dobe po 547. plese kráľovstva Neviem-ako-ho-nazvať.
Lord Nezaprcal bol horúcim kandidátom v boji o ruku princeznej Nedalamu, definitívne spečatenie ich zväzku malo nastať práve na onom plese. Tento ples sa však uskutočnil v onen nešťastný deň, ktorý dnes poznáme ako americký sviatok Hallowee…n. Mŕtvi vychádzali z hrobov a tí najčerstvejší sa rozhodli zúčastniť plesu, ktorého hostia tancovali - ako inak - v prevlekoch za najrôznejšie strašidlá, mátohy a bubákov. Lord Nezaprcal sa na tancovačku dostavil v prevleku za zombie, a tak poľahky zapadol nielen medzi niekoľkých živých dvoranov v rovnakej maske, ale aj medzi živých nemŕtvych (samozrejme, bez masiek). Je preto pochopiteľné, že sa k (nielen) po tanci túžiacej Nedalame dotackal mŕtvy muž Mahojakotyč. Princezná, ktorej tie najlepšie časy boli už dávno za zenitom, nečakala, Mahojakotyča rýchlo pozvŕtala, až sa ocitli v princezninej súkromnej komnate, kde došlo k pohlavnému spojeniu mŕtveho muža a živej ženy.
Menšia odbočka: Princezná Nedalamu trpela zároveň slabo vyvinutými nervovými zakončeniami a vysoko vyvinutou nymfomániou. Z toho dôvodu jej nestačil žiaden nápadník, ktorého v svadobnú noc vyskúšala, a tak sa kráľovská temnica veselo plnila odvrhnutými mužmi. Lord Nezaprcal bol len ďalším kandidátom na zmenu trvalého pobytu, ktorý by princeznine potreby jakživ neukojil. Vojak Mahojakotyč to však jakmŕtviv dokázal, keďže v momente skonu bol jeho pyj vo vzrušenom stave a tento stav sa nezmenil ani posmrtne z dôvodu nefungujúceho krvného obehu.
Po šiestich hodinách bol lord Nezaprcal spitý ako teľa, princezná Nedalama bola konečne ukojená a konečne svoj pohľad presunula o niečo vyššie. V tom momente zistila, že jej hrdinom bol nemŕtvy a ako správne vychovaná cudná princezná začala pišťať. Keď sa služobníctvo, kráľ s kráľovnou a ostatní hostia dohrnuli k princezninej komnate, tá im s radostným pišťaním oznámila, že konečne našla muža svojich snov. Kráľa trafil šľak, kráľovná sa od žiaľu smrteľne prejedla kakaovej zmrzliny, a keďže žiaden zákon nezakazoval manželský zväzok mŕtvej osoby so živou, princezná Nedalama sa vydala za vojaka Mahojakotyča. Po dlhom a šťastnom živote/neživote však deväťdesiatročná kráľovná Nedalama umrela bezdetná, Mahojakotyč sa rozložil a kráľovský rod zanikol.
Našťastie, podobná situácia sa už nikdy nezopakovala vďaka prezieravému zákonu lorda Nezaprcala, v ktorom sa zakazujú všetky styky s nemŕtvymi vrátane pohlavných a tanečných. Ostatní panovníci tento zákon uzákonili v krátkej dobe po smrti kráľovnej Nedalamy.